Ako SME informuje o islame – ako o demokratizovateľnom

– Islam a demokracia V samotnom vnútri islamu sa rozbieha reforma, ktorá ostro kontrastuje s extrémizmom zapĺňajúcim titulky, v ktorého mene sa kladú bomby, berú rukojemníci alebo sa útočí na ambasády. 25. apr 1996 o 0:00 ROBIN WRIGHTOVÁ (Autorka je poprednou svetovou Písmo:A-|A+ 0 Za posledných sto rokov sa idea reformy pravidelne objavovala v malých skupinkách duchovenstva a intelektuálov, ale noví myslitelia a spisovatelia prezentujú predstavu rozsiahlej reformy početnému publiku. Noví reformátori tvrdia, že islam je prispôsobivý, že jeho dogmy sú schopné prispôsobiť sa pluralizmu, dokonca ho podporovať. Provokujú tých, čo tvrdia, že islam sa nemení v čase, priestore alebo skúsenosti. A oponujú neodbytným hlasom, ktoré argumentujú, že demokracia sa nezlučuje s islamom. Reformné hnutie sa pokúša zmieriť islam a modernizmus vytvorením svetonázoru konca 20. storočia, ktorý by bol zároveň moderný a islamský. Jedným z popredných reformátorov je iránsky filozof Abdul Karim Sorouš, akademik vyhýbajúci sa médiám, ktorého vzdelanie a pôsobenie spájajú Stredný východ so západným svetom. Sorouš podporoval iránsku revolúciu roku 1979 a zohral aktívnu rolu pri korigovaní univerzitných osnov počas prvých rokov revolúcie. No odvtedy sformuloval myšlienky, ktoré režim považuje za nanajvýš kontroverzné. Jeho idey rezonujú tak silne, že vysokopostavení hodnostári, ako napríklad ajatolláh Ali Chameneí, následník ajatolláha Chomejního a terajší najvyšší vodca Iránu, čoraz častejšie koncipujú verejné komentáre, reagujúce na Soroušove články a prejavy. Sorouš, ktorý získal vzdelanie v oblasti filozofie i fyziky v Londýne a Teheráne, v poslednom čase prednáša na Iránskom inštitúte pre ľudský výskum a na Teologickej škole teheránskej univerzity. Jeho články tvoria jadro Kijanu, časopisu založeného v roku 1991 predovšetkým ako platforma pre jeho názory a diskusie, ktoré podnietili. Soroušove myšlienky sa šíria aj neformálnymi rozhovormi, ktoré vedie v teheránskych mešitách, na zhromaždeniach, navštevovaných mladými duchovnými, oponentmi režimu, intelektuálmi, politicky nezávislými ľuďmi a dokonca aj vládnymi technokratmi. Z hľadiska debát o reforme sú najdôležitejšie Soroušove spisy zaoberajúce sa dvoma témami. Na čele rebríčka je demokracia. Hoci islam doslova znamená “pokora”, Sorouš tvrdí, že neexistuje protirečenie medzi islamom a slobodami zakotvenými v demokracii. “Islam a demokracia sa nielen že nevylučujú, ich zväzok je životne dôležitý. V moslimskej spoločnosti je jedno bez druhého nedokonalé,” vyhlásil v istom rozhovore. Obhajoba islamskej demokracie stojí na dvoch pilieroch. Po prvé, aby sa človek stal ideálnym veriacim, musí byť slobodný, tvrdí Sorouš. Viera, utváraná pod tlakom a z donútenia, nie je pravou vierou. A ak sa veriaci slobodne podrobí, to neznamená, že sa slobody vzdá. Musí mať zároveň slobodnú možnosť zriecť sa viery. Jediným skutočným protirečením je byť slobodným, aby človek veril, a potom neskôr sa tejto slobody vzdať. Sloboda, nevyhnutná na to, aby človek úprimne veril, je aj základom demokracie. Sorouš sa dostal pri definovaní slobody ešte ďalej. Podľa neho formujú presvedčenie a vôľa väčšiny ľudí ideálny islamský štát. Islamská demokracia nemôže byť vynútená zhora. Je zákonná len vtedy, ak si ju zvolila väčšina populácie, a to tak veriacich, ako neveriacich. Po druhé je výklad náboženstva relatívny, tvrdí. Interpretácia náboženských textov sa neprestajne mení, lebo význam posvätných textov ovplyvňujú doba a meniace sa podmienky, v ktorých veriaci žijú. Žiadna interpretácia nie je absolútna alebo nemenná naveky a všade. Navyše – v neposlednom rade práve kvôli slobode – má každý právo na vlastný výklad. Žiadna skupina ľudí, kňazov nevynímajúc, nemá výlučné právo interpretovať zásady viery. Niektoré výklady sú možno učenejšie ako iné, ale nijaká verzia nie je automaticky autoritatívnejšia než druhá. Aj islam je náboženstvom, ktoré je schopné vývoja, argumentuje Sorouš. Nemalo by slúžiť ako moderná ideológia, lebo je veľmi pravdepodobné, že by sa stalo totalitárnym. Sorouš je presvedčený, že šaria, čiže islamský zákon, by sa mal stať základom pre moderné zákonodarstvo. Avšak aj šaria sa môže meniť. “Šaria má schopnosť rozširovať sa. Nemáte ani predstavu, aký je flexibilný,” hovorí. “A v islamskej demokracii môžete aktualizovať všetku jeho potenciálnu prispôsobivosť.” Sekularizmus je ďalšou rozsiahlou témou, do ktorej sa Sorouš pustil. Podľa neho nie je nepriateľom alebo súperom náboženstva: naopak, je jeho doplnkom, dokonca záchrancom. Arabčina nemá vlastné slovo pre sekularizmus. No isté arabské slovo 19. storočia – vedeckosť – sa mu približuje. “Znamená to nazerať na veci vedecky a správať sa vedecky, čo nemá nič spoločné s nevraživosťou k náboženstvu. A sekularizmus nie je ničím iným,” argumentuje. Dávny svet mal jediný zdroj informácií – náboženstvo. Modernizmus sa pokúsil oslobodiť ľudstvo spod “diktátu náboženstva” tým, že zaviedol druhý zdroj informácií – rozum. Napätie medzi rozumom a vierou je od šestnásteho storočia “vítaným prínosom pre obidva pojmy” a otvorilo cestu pre konečné zmierenie alebo rovnováhu medzi nimi, vysvetľuje. Soroušovo dielo odráža témy, ktoré splodili kresťanskú reformáciu. Ukazuje, ako posilniť moslimov pomocou zavedenia individuálnych práv v islame. A rozdeľuje úlohy a právomoci mešity a štátu – šokujúca zmena pre jediné veľké monoteistické náboženstvo, ktoré stanovuje pravidlá, ako vládnuť spoločnosti, rovnako ako duchovnú vieru. Sorouš nezavrhuje hodnoty islamu. Ukazuje však, ako otvoriť moslimské spoločenstvá a islamskú vieru. V tomto procese poskytuje reformácia, ktorú navrhuje, islamské základy pre pluralitné a tolerantné životné podmienky a v konečnom dôsledku azda aj pre demokratickú spoločnosť. Čítajte viac: http://www.sme.sk/c/2108941/islam-a-demokracia.html#ixzz4FiTtq2uZ
http://www.sme.sk/c/2108941/islam-a-demokracia.html